štvrtok, 20 marec, 2008Príbeh horárne

(článok z r. 2002)

Čo sa to vlastne deje v horárni?

Samozrejme – ide o horáreň v bratislavskom Horskom parku. Ak by sa uskutočnil prieskum, o ktorej z bratislavských tém sa najviac píše v novinách, hovorí v rádiu či v televízii, odpoveď by pravdepodobne znela: Horáreň Horský park. Neprejde vari týždeň, aby sme nečítali, nepočuli, nevideli čosi, súvisiace s horárňou. Pozitívna téma v mori káuz, problémov, škandálov. Čo je na horárni také zvláštne, že priťahuje pozornosť médií, opýtali sme sa Ing. Kamila Procházku, riaditeľa Nadácie Horský park. Nadácia totiž spravuje, prevádzkuje a napĺňa životom tento objekt a tento – dnes už jav.

„Asi jej originalita a príbeh“ reaguje Kamil Procházka. „Faktom je, že osem rokov žijeme s pani magistrou Máriou Filkovou a s príležitostnými spolupracovníkmi horárňou a pre horáreň, a zdá sa, stali sme sa postupne akousi občianskou a kultúrnou ustanovizňou. Ak hovorím horáreň, myslím tým 130-ročný objekt pri hlavnom vstupe do Horského parku, ktorý vznikol vtedy, kedy park, a bol sídlom jeho záhradníka, a súčasne verejným objektom.

V roku 1994 bol – po 50 ročnom socialistickom období, keď tu sídlil podnik Zares – poloruinou a zdevastovaným, kontaminovaným pozemkom v strede mesta. My, ako občianska organizácia sme získali objekt do 10-ročného prenájmu, práve vtedy. Zvíťazili sme vo verejnej súťaži svojim verejnoprospešným neziskovým projektom, ktorý sme aj uskutočnili. Ten projekt predpokladal otvoriť objekt pre verejnosť, dekontaminovať záhradu, zariadiť ju pre deti i dospelých, od základu rekonštruovať objekt horárne, naplniť túto nehnuteľnosť životom, uskutočňovať tu kultúrne, športové, poučné i zábavné programy. To všetko tu dnes je. Ba je tu aj viac: malé libresso, zrenovovaná drevená stavba niekdajšieho Feikeho hostinca – Lesná škola“

Zčasu na čas sa nás niekto spýta „Prečo to robíte?“ a spočiatku sme hľadali aj sami odpoveď. Nuž začiatok bol inštinktívnou reakciou na to, že v deväťdesiatomštvrtom hrozil horárni osud herne s hracími automatmi. Hrôza pomyslieť na dôsledky. Časom sme si uvedomili, že ľudia potrebujú byť ľuďmi, nielen zákazníkmi. V Poluse napríklad je príjemne, ale všade vás nabádajú: nechaj tu svoje peniaze, zober si z našej fantastickej ponuky, kúp, kúp…aj dieťa si môžeš u nás odložiť (za nejaký peniaz), ale hlavne kúp, kúp, kúp… Ľudia ale potrebujú aj verejný priestor, kde im je dobre a nik na nich nečíha s naštartovanou registračnou pokladňou. A potom robíme to aj preto, lebo ako ochranári, ktorí desaťročia bojujeme za krajinu, zeleň, stromy, slobodu, dôstojnosť človeka, najprv s komunistami, potom s nedočkavými kapitalistami, prichádzame k poznaniu, že všetko je vo vzťahoch: k prírode, k prostrediu, k hodnotám, k iným ľuďom, k pravidlám spolužitia, k spoločnosti, k samému sebe.

Všetkým, čo tu robíme, sa usilujeme kultivovať tieto vzťahy. Pociťujeme, že ide o kľúčové veci života a ľudia nám dávajú za pravdu svojím možno niekedy až neuveriteľným záujmom“, konštatuje Kamil Procházka a pokračuje: „Sme päť dní v týždni k dispozícii verejnosti. Poskytujeme prostredie pre malých i veľkých, pre rodiny s deťmi, pre skupiny priateľov, pre študentov, pre zaľúbené dvojice, pre všetky prirodzené kombinácie ľudí. Poskytujeme prostredie, ktoré má potrebnú vybavenosť, kultúru, hygienu, ducha. Poskytujeme veľa najrozličnejších programov. Poskytujeme priestor i servis aj pre externé programy. Hostia horárne sú uvoľnení, relaxujú, dostávajú informačné i kultúrne podnety, na ktoré v pracovnom týždni plnom stresu nemajú čas, a ani pomyslenie. A tu ich o to viac prijmú.

Konkrétne to znamená, že na horárni si môžete príjemne posedieť a ak chcete, môžete byť obslúžení: vynikajúcou kávou, 50 druhmi čajov, rôznymi informáciami. Vaše deti sa môžu hrať na veľkom na noc prikrývanom pieskovisku s množstvom hračiek. Môžu vidieť i nakŕmiť kozu Lauru, resp. zajačika Blekdžeka, alebo poníka – kobylku Niku, na ktorej sa môžu aj povoziť… Deti máte na očiach, v inšpiratívnom a bezpečnom prostredí. Detičky sa pri tom nenápadne senzibilizujú pre prírodu a jej ochranu. Robíme koncerty, robíme výstavy, robíme prednášky, robíme športové podujatia, robíme pracovné dielne, pomáhame pri údržbe Horského parku…

“Kto vás financuje? – pýtajú sa niekedy ľudia, ktorí sem chodia častejšie. Poďakujem sa im za túto veselú otázku“ hovorí Kamil Procházka a dodáva: „Robíme verejnoprospešnú činnosť bez verejných peňazí. Našimi zdrojmi je štedrosť a láskavosť občanov a ich ekonomických organizácií, dobrovoľnícka práca jednotlivcov, predaj v libresse, trochu aj prenájom priestorov Lesnej školy a reklama. V princípe ale predstavujeme asi zvláštny sebazáchovný jav občanov: občania pracujú pre občanov bez verejných prostriedkov, z občianskych zdrojov. Médiá nás objavili asi preto, že sme oživili ducha občianskej spoločnosti. Občania si v našom prípade pomáhajú preto, lebo to asi potrebujú a takzvaný všemocný trh to neponúka a miestna správa si to ešte – s výnimkou zriedkavých jednotlivcov – nevšimla. Miestna správa – samospráva – je predsa volená občanmi, môže niekto namietnuť. A v tom je práve ten problém. Niekedy, ako by si miestna správa skôr všímala skupinové a individuálne záujmy ako záujmy verejné. Občan je dokonca občas „vybavený“ ako nepriateľ, ako ten, kto tieto záujmy ohrozuje. Raz za štyri roky majú ľudia reálnu možnosť, čosi na tom zmeniť k lepšiemu a rozhodnúť, kto sa ich bude zastávať a ako to bude v ich najbližšom okolí v najbližších štyroch rokoch fungovať. Mnohým to bolo v minulosti tuším jedno, ani neprišli voliť. Iní volili svoju „partiu“, svoju značku. Takých, onakých, a potom sa čudovali čo sa dialo a – čo sa nedialo. Veľmi dúfam, že 12 rokov stačilo, aby si občania uvedomili, že treba voliť osobnosti, ktoré sa osvedčili, ktorým možno veriť. Najmä v komunálnych voľbách, ktoré v skutočnosti rozhodujú o kvalite života a prostredia viac, ako čokoľvek iné“ uzatvára Kamil Procházka.

Barbora Laucká – Vítová, 2002

Horáreň pri hlavnom vstupe do Horského parku sa stala neformálnou občianskou a kultúrnou ustanovizňou. Jej duch a programy priťahujú záujem Bratislavčanov aj z okrajových mestských častí.

 


Zdieľajte!

Uzatvorené